02/08/2024

Už dva dni nám Iránci sľubujú odvetu, za to, že bol v ich rezidencii zabitý Ismail Haniyeh, jeden z vodcov teroristického hnutia Hamas. Existujú dve verzie jeho zabitia. Včera CNN prišlo s verziou, ktorá hovorí, že v miestnosti, kde spal Ismail Haniyeh, bola nainštalovaná výbušnina pred dvoma mesiacmi. Čo je veľmi ťažko uveriteľné, že si to Iránske revolučné gardy nevšimli.

Druhá verzia bola, že niekto z diaľky odpálil raketu alebo RPG. Vzhľadom na to, že to bolo približne o 2:00 ráno a zahynul s ním spolu v miestnosti aj jeho bodyguard, ani by som sa nečudovala, ak by ho samotný režim neodstránil za nejaké vášnivé hrátky, ktoré sa tam o 2:00 mohli diať. Ale všetko sú to len špekulácie. My ryby v mori nemáme ani len tušenia, čo sa deje na týchto obrovských lodiach.

 ---------------------------------------------------

Dnes ráno sme boli na cintoríne v Rosh HaAyin, kde je pochovaný Nimrodov ocko. Židovské cintoríny vyzerajú zvláštne. Žiaden kríž, žiadne honosné hroby, väčšinou jednoduché pieskovcové náhrobné kamene. Namiesto kvetín sa dávajú na hroby kamienky. Občas sviečka. Ľudia, ktorí poznali zosnulého sa stretávajú raz za rok v deň výročia jeho smrti. Väčšinou podľa hebrejského dátumu.

Ja a môj jedenapolročný syn sme boli jediní z rodiny, ktorí nestihli Nimrodovho ocka spoznať. Počula som však veľa príhod, ktoré podčiarkovali jeho výnimočnosť. Miloval fotografovanie a mal drsný zmysel pre humor. Z jeho výzoru išiel veľký rešpekt a myslím si, že veľa jeho silnej energie zdedil aj jeho syn, ktorý mi na prstenník navliekol prsteň.

Deň spomienky na zosnulého člena rodiny sa vola Haskara. Každý si niečo pripravil, prečítal alebo pustil pieseň. Jeho energia a bytie na chvíľu znova ožili a vyplnili prázdny priestor medzi nami. V židovskej viere smrť nie je tabu. Je súčasťou života. Keď niekomu umrie člen rodiny sedem dní sa sedí šiva. Počas týchto siedmych dní chodia všetci známi na návštevu a trúchliaci sa akosi čiastočne vyrozprávajú zo svojho smútku. Zároveň nie sú sami. A ako povedal môj manžel, že po tých siedmych dňoch, keď ho navštívili asi 500 otcových kamarátov, bol aj vďačný za chvíľku samoty.

------------------------------------------------------------------------------

Nimrod voľakedy za mlada pracoval v baroch a jeho schopnosti sa prejavili v koktejloch, ktoré nám pripravil v ten istý deň poobede pred začiatkom šabatu. Išla som kúpiť nejaké posledné veci. Mne osobne veľmi pomáha v časoch vojny kupovať blbosti akože do zásoby. Vtedy sa cítim bezpečnejšie. Tentoraz som kúpila paradajkové sáčkové polievky.

Predstavovala som si ako pri konci sveta pochlipkávam z týchto kulinárskych skvostov a som zachránená pred hladomorom. Nimrod keď to uvidel, tak len usúdil, že keď nás nezabije atómka, určite nás dorazia tieto sračky, ktoré kupujem z nejakých podprahových prejavov paniky.

Na šabatovú večeru sme mali čerstvé ryby upečené v trúbe so šalátom a s cestovinami. Svokra sa k nám pripojila. Býva v tej istej budove lebo v inom vchode. Na Nimrodovu maminu, nie že treba kapitolu, o nej by sa dala napísať samostatná kniha. Ale v dobrom slova zmysle. Volá sa Ziona (čítaj Ciona) a ten toľko obávaný a démonizovaný sionizmus už má v mene.

Ziona je stále veselá a žije vo svojej šťastnej bubline. Začala sa teraz učiť hrať na flaute, chodí stále do múzea a na organizované výlety nielen pre dôchodcov. Momentálne pozerá nejaký seriál a nemá poňatia, čo sa na nás chystá z Iránu. To v podstate netušíme nikto. Len tak dumáme, čo to bude. Je to v podstate jedno, lebo najhlavnejšie je to, že mám nakúpené sáčkové polievky.

Nasledujúce ráno sme sa zobudili so sklamaním, že to teda ešte nemáme za sebou. Nič sa neudialo. Žiadna odveta za odvetu z odvety na pomstu... Izrael vraj zbombardoval nejaké letisko v Sýrii alebo v Libanone (Kto sa v tom má ešte po deviatich mesiacoch vyznať).